Vítame akékoľvek podnety na našu činnosť i webstránku. Sledujte nás aj na sociálnych sieťach.
TELEFÓN: +421 911 486 484
E-MAIL: info@askpn.sk
Na jesennom kole Majstrovstiev západoslovenskej oblasti v dlhých tratiach sa plavcom Kúpeľov mimoriadne darilo. Majstrovstvá sa uskutočnili v mestskom bazéne v Považskej Bystrici 29.09.2018.
Najhodnotnejší výkon podujatia na 1500 v.sp. zaplával a prvenstvo v kategórii juniorov 15 - 16 ročných si odniesol, v novom najlepšom osobnom výkone Filip Lányi, keď sa mu podarilo zdolať aj dospelých účastníkov. Filip zlepšil svoj najlepší osobný čas o 33 sekúnd.
Olívia Šprláková Zmorová pri víťaznom výkone na 1500 v.sp. v kategórii 13 ročných zlepšila svoj osobný najlepší výkon o 40 sekúnd a za slovenským rekordom žiačok zaostala len o 6 sekúnd. Veríme, že sa jej pri nasledujúcom štarte podarí tento rekord pokoriť. Okrem toho Olívia vyhrala svoju kategóriu aj na 400 metrovej trati.
Medzi 14 ročnými stála na najvyššom stupienku v disciplíne 800 v.sp. naša Dominika Šišková , ktorá sa inokedy špecializuje najmä na prsiarske disciplíny .
V kategórii 13 ročných dievčat obsadila striebornú priečku vo svojom „osobáku“ Rebeka Buková.
Naše 11 ročné dievčatá Katarína Lopatková a Natália Ertlová si vybojovali na 800 metrovej trati zlatú a bronzovú medailu v najlepších osobných výkonoch.
Chlapci sa tiež snažili.
Jakub Jánsky vyhral medzi 13 ročnými 1500 v.sp. a na 400 metrovej trati vyplával striebro.
Medailovú žatvu našich plavcov zavŕšil tretím miestom 12 ročný Oliver Švec tretím miestom na 800 v.sp. .
V Považskej Bystrici sme dobre odštartovali začiatok sezóny a veríme, že sa bude našim plavcom dariť v celej sezóne 2018/ 2019.
Jej sympatický zjav i nevídaný talent závidel Slovensku celý plavecký svet. Od poslednej olympiády v spoločnom československom tíme v Barcelone 1992 až po Peking 2008, kde už tušila, že jej kariéra sa blíži ku koncu. Martina Moravcová (42) predviedla svoje umenie na olympijských hrách päťkrát.
Dve strieborné medaily zo Sydney 2000 sú jej najväčším úspechom i trpkou spomienkou. "Po druhom striebre som chcela byť prvá. A to som vtedy ešte nevedela, že už nikdy nebudem tak blízko zlata,” spomína slovenská legenda a dnes mama na plný úväzok.
Nie. Viem, že toho bolo dosť. Povedala to moja myseľ i telo. Mám iné priority a starosti. Urobila som maximum pre to, aby mohli byť Slováci na mňa hrdí. Odišla som s čistým štítom a žiadnymi dlhmi. Som spokojná.
Kari je veľký športovec. Pláva, behá, skúša atletiku. Je jej všade plno. Miškovi hovoríme bezpečnostný technik. Musí to mať pod palcom. Má štyri roky, uvidíme, čo ho chytí.
Som mama a rozvážač po krúžkoch na plný úväzok (smiech).
Nespomínam si na detaily, ale hlavné momenty vidím aj teraz veľmi dobre.
Ani sme to poriadne nevedeli. Viac sa to začalo rozoberať až na jeseň toho roku. Vôbec som nepremýšľala nad tým, že to bude posledná spoločná olympiáda. Moja rodina je československá, dosť sme to doma riešili.
Zdalo sa nám to neuveriteľné, nemysliteľné. Vraveli sme si, že sa niečo také neudeje.
Myslím si, že my, Slováci, sme to mali náročnejšie.
Poviem to takto: keby boli dvaja plavci s rovnakými časmi a jeden by bol Čech a druhý Slovák, z centra prípravy v Prahe by vybrali Čecha. Slovák musel byť lepší.
Mala som výhodu, lebo plávanie je merateľný šport. Tí, ktorí sa venovali tímovým športom, mali nevýhodu.
Z hľadiska pozornosti určite áno. Nemali sme toľko výrazných športovcov a ja som bola vychádzajúcou plaveckou hviezdou spoločne s dvojnásobným juniorským majstrom Európy Marcelom Blažom. Spoločne sme išli aj do Barcelony na olympiádu. Čo sa týka financií, to bol boj aj naďalej.
Lebo po vzniku Slovenskej republiky išlo dotovanie športu od štátu opačne – dole z kopca a platí to dodnes. U nás prebehla privatizácia a príspevky smerovali len do futbalu a hokeja. Malé športy to mali a stále majú náročné.
(smiech) Áno, ale bolo to krásne. Hviezdy, ktoré som si vystrihovala a lepila, sa zrazu stali mojimi kolegami či dokonca súpermi. Napríklad Matt Biondi, Alexander Popov, Jenny Thompson či Franziska van Almsicková.
Jasné. Sledovala som ich, čo robia, ako sa pripravujú. Všetko bolo veľké. Raz sa mi však stalo, že som skoro zmeškala štart na sto metrov znak.
Nenatlačila som sa do autobusu, ktorý šiel z dediny do plaveckého areálu. Ďalší šiel o 20–30 minút neskôr a na bazén som prišla s vyplazeným jazykom.
V tom čase som už plávala v USA. Bol to pre mňa prelomový rok. Urobila som riskantný krok. Kto to urobil, vie, čo to obnáša. Prvý rok bez rodiny a nejakej pravidelnej internetovej komunikácie bol veľmi náročný. Nemala som na výber, lebo doma na Slovensku to bolo o ničom. Bolo to lepenie diaľkového štúdia v Bratislave s plávaním a tréningami v Trnave. Povedala som si hop alebo trop. Škoda, že som neodišla o rok skôr…
Áno. V tom čase sa neplávalo semifinále a ja som trikrát skončila v B-finále. Bola to veľká škoda. Mala som vyššie ciele, chcela som zabojovať o medaily. Oplakala som to. Podobne ako Atény o osem rokov, kde som síce vo finále bola, ale chcela som viac.
Z ničoho nič. Ešte v marci som ukončila štúdium ako najúspešnejšia plavkyňa v NCAA. Tvrdo som trénovala a žhavila som telo. O to rýchlejšie sa moja štítna žľaza zbláznila. V apríli som stanovila jeden zo svetových rekordov, v júni som nevedela vstať z postele. Triasla som sa a nikto nevedel, čo so mnou. O štítnej žľaze sa vtedy toľko nevedelo a nebolo to rozšírené.
Tým, že som sa narodila predčasne a bojovala o život už na začiatku a bývala som veľmi chorľavá, to možno vo mne vybublalo až neskôr. Trojmesačný výpadok spôsobil, že mi zo 65 kíl svaloviny zostalo len 55 kíl kostí. K tomu ešte rozrezaný krk kvôli vyoperovanej štítnej žľaze a lieky, ktoré jej prácu nahrádzali.
Som typ človeka, ktorý drie. Choroba ma nakopla. Hoci človek nevie, čo príde, hodila som problémy za hlavu a pozerala som sa len dopredu. V decembri, po zhruba dvoch mesiacoch prípravy, som získala medaily na ME v krátkom bazéne. Vtedy som vedela, že je to dobré.
Nevedela som, čo mám čakať. Časy neboli zlé, cítila som sa fajn. Mala som pocit vnútorného pokoja.
Že aj keď sa mi nepodarí vyhrať alebo získať cenný kov, budem pokojná. Urobila som pre to maximum a viac sa nedalo. Bola to akási ospravedlnenka pre mňa samotnú. Ostatným som sa ospravedlňovať nemusela. V tomto musí byť športovec sebec. Ak si pripustí tlaky z okolia, je zle. V Sydney som na seba nevyvíjala tlak. Žiadne musíš, stačí môžeš. Problémy so zaspávaním? Vôbec, spala som ako medveď celé hry. Nemala som nervy, hlava bola čistá.
Bola som vo svojej alfa hladine. Psychické uvoľnenie a rýchle plávanie vypálilo výborne. Prvá strieborná medaila bola skvelá. Prežívala som veľkú eufóriu. Bol to krásny moment, keď sa zaligotala na mojom krku na stupňoch víťazov. Zakrývala bolesť na duši, ktorou som si prešla i jazvu na krku, ktorá ma zdobí. Druhé striebro ma po dohmate hnevalo. Zlato mi ušlo o osem stotín. Dobiehala som súperky, síl bolo dosť, keby bol cieľ trošku ďalej. Večná škoda.
S odstupom času som bola s dvoma striebrami veľmi spokojná. Nemusela som mať nič. Vtedy človek netuší, že už žiadnu olympijskú medailu nezíska. Dvojky mi boli súdené.
Áno, ale žiaľ som si nakládla na seba taký tlak, že som ho neuniesla. Urobila som to presne opačne ako v Sydney. Tam som išla s uvoľnenou hlavou a vyšlo to. V Aténach som chcela na vrchole kariéry dosiahnuť najväčší úspech. Chcenie bolo silnejšie ako pocit. Zostala som v kŕči a nebola som v psychickej pohode. To sa odzrkadlilo na výsledkoch.
V Aténach?
Tam som vôbec nebola blízko. Do motýľkarskej stovky som vkladala najväčšie nádeje. Keď mi to nevyšlo, medailová bublinka spľasla. V ďalších dňoch som bola demotivovaná. Potom prišla krauliarska dvojstovka, ale tá mi už bola v 28 rokoch pridlhá. A keď to nevyšlo ani na polovičnej trati, prišli slzy.
Kdeže. Veď som bola šiesta či siedma na olympiáde. Kto si také niečo môže povedať?
Iste, bola som sklamaná. Viac som to však pociťovala v Pekingu 2008, kde som sa trápila vo vojne technológií plaviek i so zdravotnými problémami.
Roztrhla som si rameno po páde zo schodov a šesť mesiacov pred olympiádou mi diagnostikovali celiakiu.
Cítila som, že ťahám za nesprávny koniec povrazu. Išla som nasilu. Nebavilo ma to a nenapĺňalo. Z radosti sa stal boj. Chcela som to nejako doklepať, čo je zlý postoj.
Priznám sa, že som sa veľmi vrátiť nechcela. Mojou túžbou po narodení Karolínky bolo najmä schudnúť z 95 kíl späť. Bola som veľká, ľudia ma nespoznávali (výbuch smiechu). Je pravda, že vidina šiestej olympiády tam bola. Nemala som však finančnú podporu ani známych, ktorí by mi dcéru postrážili, preto som trénovala len v obmedzenom režime na 50 metrov voľným spôsobom.
Jasné, ale neriešim to. S manželom sme plánovali rodinu. Vedela som, čo ma čaká. V roku 2012 to bolo už len oficiálne vyhlásenie. Pre mnohých býva prvý deň po oficiálnom konci kariéry náročný. Po nalinkovanom živote príde prázdno. Tým, že som končila pozvoľna, zvládla som to v pohode.
Martine Moravcovej plávanie nechýba. Mám iné priority a starosti, vraví.
Martina Moravcová s dcérkou Karolínkou a synom Miškom v auguste 2015
Najväčší úspech dosiahla Martina Moravcová na olympiáde v Sydney 2000, kde vybojovala dve strieborné medaily
Vyštudoval strojnícku fakultu SVŠT v Bratislave a pracoval vyše 20 rokov v Tesle Piešťany, kde bol autorom niekoľkých významnejších zlepšovacích návrhov a vynálezov. Po revolúcii viedol vlastnú kanceláriu, kde pracoval ako patentový zástupca s oprávnením zastupovať domácich i zahraničných klientov v oblasti priemyselných práv a v súčasnosti je na dôchodku.
Zastupoval ochranné známky pre viaceré športové organizácie s celoslovenskou pôsobnosťou, ale najviac si váži zastupovanie obrazovej ochrannej známky kandidatúry ZOH 2002 Poprad-Tatry.
V mladosti hrával futbal a volejbal, rád si zahrá stolný tenis, ale upísal sa turistike, ktorú realizuje dodnes vo všetkých jej presunových prostriedkoch, či už pešo, na lyžiach, na bicykli alebo moto či s karavanom. Pracoval ako cvičiteľ pešej turistiky, vysokohorskej turistiky i mototuristiky, držiteľ viacerých ocenení ČSZTV i zlatého výkonnostného odznaku Turista SR a strieborného odznaku KST, autor publikácie Považský Inovec-základné informácie pre organizovanú turistiku, šéfredaktor magazínu Camping Caravaning , lektor sprievodcom Považského Inovca.
Bol a je organizátorom a účastníkom množstva podujatí pre členov i pre verejnosť, akými boli Expedícia KAZBEK 85, počas ktorej vystúpil v Gruzínsku na vrchol tejto päťtisícovky, 52. svetového Rally FICC v Tatranskej Lomnici , bol hospodárom 37.Európa Rally v Piešťanoch, založil v roku 1976 známu Teslácku, neskôr Piešťanskú Buď Fit-ku , ktorej sa v minulosti zúčastňovalo viac ako tisíc účastníkov a organizuje ju dodnes. Viedol sesterskú Rallye Buď Fit a v posledných rokoch i Svrbickú snežnú stopu, Štefanský výstup na Zlatý vrch i spomienkové podujatie na horolezca Vladimíra Plulíka.
V Tesle v roku 1976 založil Odbor turistiky TJ Tesla, ktorého aktívna činnosť sa po viacerých reorganizačných procesoch zachovala dodnes pod názvom Klub slovenských turistov Tesla Piešťany , ktorého je predsedom. Bol i tajomníkom Mestskej telovýchovnej jednoty a generálnym sekretárom Slovenskej asociácie campingu a caravanigu, ktorá združuje karavan kluby a prevádzkovateľov kempingov na Slovensku.
V Asociácii športových klubov má na starosti Šport pre všetkých a kladie si za cieľ koordinovať príťažlivé podujatia pre verejnosť a zapojiť čo najviac obyvateľov mesta všetkých vekových kategórii do zdravých pohybových aktivít.
Pozývame všetkých fanúšikov hádzanej na pripravované zápasy v mesiaci október.
Konferencia Šport - Quo Vadis je úspešne za nami. Radi by sme sa s Vami podelili o cenné informácie, ktoré odzneli počas jednotlivých prednášoch našich rečníkov, ako aj v rozhovoroch a panelovej diskusii na záver.
Ani chladné a upršané počasie neodradilo 45 účastníkov pochodu k pietnemu miestu tohto významného piešťanského športovca uctiť si jeho pamiatku na Sokolích skalách v Považskom Inovci.
Podujatie Po stopách Vlada Plulíka organizovala dňa 23.9.2018 na Výtokoch neďaleko Piešťan Asociácia športových klubov mesta Piešťany v spolupráci s Občianskym združením Vlada Plulika a bolo zaradené medzi podujatia Európskeho týždňa športu.
Väčšina účastníkov využila slávnostný štart v RZ Výtoky a vydala sa na bezmála 6 km okruh, ktorý viedol časťou náučného chodníka Ducové - Nitrianska Blatnica a hrebeňom Považského Inovca k prírodnej pamiatke Visiace skaly, kde ich zastihol dážď, ale aj tak sa pokochali vyhliadkou na Topolčianskú kotlinu. Potom nasledoval pochod cez Krahulčie vrchy k pietnemu miestu Vlada Plulíka na Sokolích skalách, kde začínal svoju horolezeckú kariéru a kde si uctili minutou ticha alebo zavesením spomienkovej stužky tohto už 10.rok nezvestného horolezca, pokoriteľa najvyššej hory sveta Mount Everestu ( 8848 m) a absolventa zimného sólo nonstop prechodu hlavného hrebeňa Vysokých Tatier. Trasa potom viedla k ďalšej prírodnej pamiatke Veľkej dolnosokolskej jaskyni a po obhliadke tejto významnej archeologickej lokality nasledoval zostup do cieĺa pochodu v RZ Výtoky, kde obdržali pamätný list. Účastníci si trasu, ktorej autorom je Ladislav Beleščák pochvaľovali.
Najmladší účastník podujatia Dominik Durdík, nar.v r. 2018 si odsedel a odspal celý pochod v sedačke na chrbte maminy, najstarším účastníkom bol pán Čonka Ivan nar. v r. 1950 a najvzdialenejší účastníci manželia Bohunickí prišli z Bratislavy. Turnaj v záhradnom krikete o putovný pohár Vlada Plulíka, ktorý venovalo OZ Vlada Plulíka vyhrala Martina Hrdinová z Piešťan.
Družné debaty o Vladovi, horolezectve, turistike alebo len tak o živote, počas pochodu či v cieli na športoviskách RZ Výtoky, pri turnaji a ukážkach netradičných športov i pri občerstvení pred bufetom, prispeli k príjemne strávenému dňu. Hlavne keď Vlado, ktorý tam kdesi hore sediac na obláčiku a prizerajúc sa, rozfúkal mraky, spoza ktorých vykuklo slniečko a všetci spokojní a hladní sa vrhli na opekanie špekáčikov pri ohníku.
Organizátori boli milo prekvapení najmä účasťou rodičov s deťmi, ktorým trasa i športoviská v cieli vyhovovali na vyšantenie svojich ratolesti a už rozmýšľajú o budúcnosti tohto vydareného podujatia. Prinášame v ďalšom fotodokumentáciu z podujatia.
Vyštudoval fakultu managementu UK v Bratislave v odbore personálny manažment a coaching. Pracuje 19 rokov ako softwárový inžinier - programátor. Bývalý hudobník postupne prešiel k športu, cez cyklistiku a orientačný, či trailový beh, ktorým sa dodnes venuje rekreačne, až k založeniu triatlonového klubu v Piešťanoch, ktorého členovia sú aj v slovenskej reprezentácii. V asociácii športových klubov je vo výkonnom výbore za individuálne športy a jeho predsavzatím je efektívnejšie využitie mestských športovísk klubmi a presadenie vyšších finančných príspevkov pre športujúce deti a mládež.
Slovenská reprezentačná výprava, v ktorej bolo 36 mladých rýchlostných kanoistov (ročníky narodenia 2001 - 2003) reprezentovala našu krajinu v Poľskom meste Poznaň, v dňoch 14. – 16. septembra 2018, kde sa konali preteky s názvom Súťaž olympijských nádejí (sú to neoficiálne majstrovstvá sveta) za účasti 36 krajín. Nechýbala Kanada, USA, či Japonsko. Celkove Slovensko skončilo na 11. mieste v medailovej bilancii krajín a získalo 6. miesto v bodovaní. V K1 v jednotlivých ročníkoch súťažilo viac ako 40 pretekárov, čo znamenalo 5 rozjázd. Následne zo semifinále mohli postúpiť iba dve lode, a tak sa do finále prebojovalo len 9 najlepších z najlepších. Podľa reprezentačných trénerov to bol náročnejší postupový kľúč ako na MS alebo ME. Z mladých nominovaných Piešťancov sa to podarilo – 2x Matejovi Današovi, Viktorovi Samuelovi Podhradskému a Danielovi Rybanskému, 1x Michalovi Jurčovi a Petrovi Kizekovi, Vedúci výpravy Marián Tesárik sa na margo tímu vyjadril: „Držíme krok zo svetom “. I tréner Róbert Erban bol veľmi spokojný s dosiahnutými výsledkami piešťanských kajakárov a kanoistov, pre ktorých to boli prvé preteky na takejto úrovni.
Daniel Rybanský /2003/ - 4. miesto v K1 a 8. miesto v K4 na 1000 m vo finále, 4. miesto v K4 na 500 m v semifinále.
Matej Današ /2003/ - 6. miesto v K1 na 500 m vo F, 8. miesto v K4 vo F, 5. miesto v K1 na 1000 m v SF.
Viktor Samuel Podhradský /2003/ - 5. miesto v K1 na 200 m a 9. miesto v K1 na 500 m vo F.
Michal Jurčo /2002/ - 9. miesto v K1 na 200 m vo F a 4. miesto v K4 na 500 v SF
Peter Kizek /2002/ - striebro v C4 na 500 m, 4. miesto v C1 a v C2 na 1000 m v SF spolu s Michalom Szobolovszkým, 5. miesto v C1 na 200 m v SF a 7. miesto v C2 na 200 m v SF spolu s Michalom Szobolovszkým.
Silvia Moravčíková – 4. miesto v C1 na 500 m a 6. miesto v C1 na 200 m v SF.
Konferencia Šport - Quo Vadis sa blíži. Hlavný organizátor a niektorí rečníci by vás radi pozvali aj prostredníctvom videopozvánky na toto zaujímavé podujatie.
