Vítame akékoľvek podnety na našu činnosť i webstránku. Sledujte nás aj na sociálnych sieťach.

TELEFÓN: +421 911 486 484

E-MAIL: info@askpn.sk

Andrej Orlický: Čo mi šport dal a čo vzal (prevzatý článok)

Andrej Orlický: Čo mi šport dal a čo vzal (prevzatý článok)

Andrej Orlický: Čo mi šport dal a čo vzal (prevzatý článok)

Prinášame Vám článok od bývalého najlepšieho triatlonistu Slovenskej republiky Andreja Orlického. Napísal ho na základe semináru Čo mi šport dal a čo vzal, ktorý naša asociácia organizovala v polovici januára tohto roku.

Andrej Orlický: Čo mi šport dal a čo vzal

Dnes je v Piešťanoch diskusný večer na tému: Čo mi šport dal a čo vzal.
Už dlhšiu dobu mám v hlave poriadny guláš na túto tému. Ale myslím, že to pomaly vo mne dozrieva a preto to dávam na papier. Vyrozprávanie sa je polovica úspechu/riešenia?

Možno budem trochu skákať z témy na tému, ale začnem s naším Matrixom.
Je mi ľúto, že som sa v škole učil všetko možné, len nie to, ako žiť život! Je mi ľúto, že až neskôr som si uvedomil okolím vštepený program, ktorý teraz pretváram – presvedčenia získané už v období rastu a dospievania.

Matrix z nás stvoril ovce a otrokov. Je toho veľa, čo nám klamali a stále klamú. A jedno z klamstiev sa týka aj športu. A nie len športu, ale vlastne celej spoločnosti.

„Musíš byť najlepší! Musíš byť víťaz! Len vítazi sa majú dobre a sú šťastní!“

V mojom živote to spôsobilo veľa zlého. Vlastne ja som sa stal tým zlým!

Až neskôr som si začal uvedomovať, že nás klamali. Až neskôr som si uvedomil, že taký byť nechcem. Že milujem šport a neviem byť bez pohybu, ale už viem, že víťazstvá sú len chvíľkové potešenia, ale nie dlhodobé šťastie! Dlho trvalo kým som to zistil. Myslel som, že keď vyhrám to, či ono, už budem konečne šťastný. Presne tak, ako to všetci hovoria, ukazujú, prezentujú v médiách, v TV, na FB. Dosiahnem slávu, úspech, budem najlepší, budem mať veľa peňazí,… a budem šťastný!

Snažil som sa byť najlepší zo všetkých súperov. Nie byť stále lepší ako som ja, ale poraziť súperov, aby som bol prvý. Našťastie ma vychovali tak, že som to vždy chcel dosiahnuť férovou cestou, inak by to pre mňa nemalo žiadnu hodnotu. A už vôbec nie pocit šťastia. Aj keď len chvíľkový. 

Ak porazím súpera, on sa stáva nešťastným. Tak to bohužiaľ vo vrcholovom športe je. Len víťaz je chvíľu šťastný. A na druhý deň, keď chvíľkové šťastie ustupuje, už rozmýšla, že musí vyhrať niečo väčšie, aby bol skutočne a dlhodobo šťastný. Ako zhipnotizovaný. Lebo média to tak prezentujú. Prezentujú šťastných víťazov. Keď nás neurobí šťastným byť Olympijským víťazom, obhajoba nás určite spraví! Tak sme oblbnutí!

Až kým nám nedôjde, že je to všetko podvod. Že to nemôže byť cieľom športu, že nás to nerobí lepšími a šťastnejšími ľudmi, ale práve naopak. Sme bojovníci, aj keď nie na ozajstnom bojisku, kde ide o život. Vytvárame si pocit, že sme niekto viac ako ten, ktorého sme porazili. Len to nás drží na vlne víťazstiev. A tak šírime ďalej “nevraživosť“ a delenie ľudí na lepších a horších.

Prečo si neuvedomiť a neučiť druhých pravú hodnotu športu. Že, ak chceš byť štastný, musíš byť lepším človekom. Voči sebe a nie voči druhým. Nie byť lepší v čomkoľvek ako druhí. Ale sám pre seba. Druhý nám k tomu môžu napomôcť. Môžu nám pomáhať byť lepšími, môžu nám na pretekoch pomôcť zo seba dostať maximum, prekonať hranice o ktorých sme netušili. Aj my môžeme rovnako pomôcť iným kamarátom, pretekárom, vyburcovať ich k osobným výkonom. Bez ohľadu čo za to. Nesmie tam byť odmena pre prvých, ale pre všetkých. Ten pocit kolektívnej spolupráce na robení nás všetkých šťastnejšími. Bez porazených. Bez poradia, bez medailí a pohárov.

Nevychovávať deti k súťaživosti. Len k pocitom, ktoré športovanie prináša, ktoré zažívame aj na tréningoch, keď prekonáme svoje maximá, keď nás šport učí k trpezlivosti, k pravidelnosti, k pracovitosti, byť férový, prekonávať krízy, dotiahnuť veci do konca, k spolupráci, k priateľstvám, k odpúšťaniu, k vďačnosti, k radosti, k súcitu, …

Andrej Orlický

Keď nám šport prináša pocity šťastia aj bez toho byť prvý. Prináša nám zdravie, silu, viac energie pre náš život.

Nemôže nás a naše deti učiť, že sú ľudia, ktorý sú lepší, úspešnejší, šťastnejší. Všetci sme rovnaké ľudské bytosti a nikto nie je lepší ako druhí. A šťastní môžeme byť všetci. Neverte Metrixu!

Čo mi šport dal a čo vzal?

Dal mi pevnejšie zdravie, priateľov, možnosť cestovať, možnosť robiť čo ma baví, možnosť pomáhať ľudom tým, čo ma baví, kopec zážitkov, zdravý životný štýl…

Vzal mi roky života, kedy som veril, že ma víťazstvá urobia šťastnejším a toto prostredie vytvorilo niekoho, kým som nechcel byť. Nechcel som byť “bojovník“ a nechcel som robiť druhých nešťastnými, keď som nad nimi zvíťazil a nechcel som, aby sa to všetko prenieslo zo športu do života. Bol som zlým človekom. Hnal som sa za víťazstvami, za slávou, za mamonárstvom, za pozlátkom, za vidinou bohatstva a úspechu, zväčšoval svoje EGO a hlavne tým ubližoval svojim najbližším. Potreboval som si dokazovať, že som niekto. Lebo nás to tak učili…

A toto nás mali učiť. Že šťastie nie je “tam“, ale je v nás. Že nemáme súperiť, ale pomáhať si a to nás robí šťastnými. Že dá sa športovať aj bez motivácie niečo hmotné za to mať. Že dá sa zlepšovať , že dá sa “rozbiť na pretekoch“ a motiváciou môže byť aj len samotné víťazstvo nad sebou.

Tak dosiahneme sebaúctu, ktorá je prirodzená a ktorá u mňa veľmi dlho absentovala. Myslel som, že si nezaslúžim sa mať rád, a ani aby ma druhí mali radi, lebo nie som najlepší, nie som dosť dobrý. To nás učia. Takú lož!

To všetko zo mňa spravilo zlého človeka. Teraz sa neustále snažím o nápravu, byť každým dňom lepším a lepším. Snažím sa ten program v sebe rozbiť a ísť svojou inou cestou.

Dá sa športovať a užívať si to! A aj to môže byť šťastná cesta. Ak vidíme pravdu a pravé hodnoty.

Ak ešte stále niektorí nechápu, prečo zahadzujem trofeje, medaile, poháre, diplomy… Jednoducho už nemajú pre mňa žiadnu cenu!

Vidíme sa na “pretekoch“ – veľmi nevhodné slovo!

Tak skôr: Vidíme sa pri triatlonovaní ?