Košičan Daniel Jendrichovský, ostrieľaný manažér a basketbalový fanatik, s ťažkým srdcom ukončil po minulej sezóne profesionálne pôsobenie tímu basketbalistiek Good Angels, 15-násobných majsteriek Slovenska. Nechceli sme porušovať zákon. Od 1. januára 2019 sa podľa zákona o športe skončí trojročné prechodné obdobie, počas ktorého platila odvodová úľava. Od spomenutého dátumu športovci v kolektívnych športoch prejdú na zamestnanecký pomer so všetkým, čo s tým súvisí, pripomína. Doteraz boli spravidla samostatne zárobkovo činnými osobami (SZČO). To bol hlavný dôvod ukončenia činnosti Good Angels? Jeden z troch, no rozhodujúci, čo sa týka financií. Od 1. januára 2016 nadobudol platnosť zákon o športe. Umožňoval prechodné obdobie, v ktorom zmluvy podpísané pred uvedeným dátumom ostávali v platnosti. Toto si väčšina klubov kolektívnych športov – ako som to pri debatách s ich predstaviteľmi počúval – vysvetlila tak, že aj počas troch rokov môžu podpisovať naďalej zmluvy s hráčmi ako predtým. Pritom – ak niekto podpísal od 1. januára 2017 ročnú zmluvu bez zamestnaneckého pomeru, už porušil zákon. Aj keď šlo o prechodné obdobie? Prechodné obdobie kluby väčšinou poňali tak, že platnosť zákona vzhľadom na závislú činnosť nastane 1. januára 2019. To ale nie je pravda, športovci v kolektívnych športoch mohli štatút SZČO využívať iba pri starých zmluvách. Keďže my podpisujeme väčšinou krátkodobé, od 1. januára 2016 mali naše hráčky štatút zamestnancov. Za posledné dva roky nám v porovnaní s ostatnými klubmi, ktoré pokračovali v porušovaní zákona, narástli náklady. Podobne postupoval aj hokejový klub HC Košice i niektoré ďalšie, čo ich v porovnaní s inými klubmi znevýhodňuje. Môžete to znevýhodnenie konkretizovať na príklade vášho klubu? Ak športovec v prechodnom období zarábal tisíc eur ako SZČO, je to za sezónu 10-tisíc ročne; 60 % si uplatnil ako paušálne náklady, 3840 eur odpočítateľnú minimálnu čiastku, z čoho vyšla daň 100 eur pri sume 10-tisíc ročne. Keď sme dávali hráčke 10-tisíc eur ročne v čistom, ďalších dvetisíc šlo štátu – podľa zákona o športe. Výhodou prechodného obdobia bolo, že sme neplatili odvody, ale náklady sa už zvýšili o 12–13 percent oproti klubom, ktoré šli po starom. Po jeho skončení bude nárast o 80 percent vyšší: aby športovec bral ročne 10-tisíc v čistom, klub by to vyšlo na 18-tisíc. Športovca nezaujíma, koľko to klub stojí. Aby som mu dal tisíc v čistom mesačne, na odvodoch a daniach to urobí takmer ďalších 8-tisíc. Minimálne o 40 percent sa zvýšia náklady klubov pri rovnakej kvalite. Neviem, kde by som našiel o 40 percent viac peňazí. Platy tvoria približne 60 percent rozpočtu. V časoch našej najväčšej slávy sme Američankám platili 50-tisíc eur na sezónu; aktuálne by sme na ne potrebovali 102 500 eur, aby sme im mohli dať 50-tisíc v čistom. Neverím, že existuje klub, ktorý vie medziročne zvýšiť príjmy o 10 percent, nieto o päťdesiat alebo sto. Ako je to v susedných krajinách? V Maďarsku je 9-percentné daňové zaťaženie športovcov, odvody platia z minimálnej mzdy. Ak klub v Maďarsku chce dať 10-tisíc športovcovi, potrebuje na to 11 tisíc eur – tisíc pošle štátu. Česko a Malta – jediné krajiny v Európskej únii, ktoré neprešli v kolektívnych športoch na zamestnanecký pomer – nás v infraštruktúre predbiehajú. Ak robíte v Česku šport – tečú doň financie z viacerých zdrojov: olympijský výbor, Sokol, rôzne spolky, mestá, samosprávy – máte nárok žiadať od štátu na športovca do 925 eur ročne. Poliaci majú na športovca 750–800 eur ročne, my 36 v globále aj s futbalom, Nóri 4600. V našej akadémii máme 250 detí, z verejných zdrojov máme približne 15 eur na dieťa ročne. Ostrava má takú istú pyramídu ako my, z verejných zdrojov dostáva 198-tisíc eur na rok – 925 na dieťa. Keby sme to mali aj my, oveľa ľahšie sa nám dýcha – a nemali by sme problém s platením odvodov. V Maďarsku majú profesionálne kluby garantovanú 50-percentnú finančnú podporu od štátnych zdrojov. Ide však o zosúladenie legislatívy s Európskou úniou. Prečo by sa Slovensko nemalo prispôsobiť? Prispôsobme sa, som za. Tento proces sa dávnejšie začal vo Francúzsku. Chceli ochrániť športovcov, prešli na závislú činnosť. Daňové a odvodové zaťaženie bolo také vysoké, že kluby si kvalitu nemohli dovoliť, v porovnaní s ostatnými krajinami neboli schopné ponúknuť dobré podmienky. Prišiel obrovský kvalitatívny prepad, odišli sponzori, stratil sa trh, odišli TV prenosy, ľudia z hľadísk. Šport totiž vyrába aj ekonomickú pridanú hodnotu. Po troch rokoch si priznali chybu a hľadali riešenia. Nechceli meniť pravidlá, tak klubom štát garantoval infraštruktúru, zázemie, podporil ich medzinárodnú konfrontáciu… Čo to znamená? Vo Francúzsku majú profesionálne kluby garantovaný nárok na štátnu podporu. Samospráva platí infraštruktúru, prenájmy, výdavky na cestovanie až do výšky 40 percent rozpočtu. To je to B, ktoré u nás zatiaľ nie je. A – vy sa starajte o platy, aby ste ich mali v poriadku vzhľadom na závislú činnosť, my vám zabezpečíme, že budete mať kde športovať a za čo. Nedáme vám na platy, tie súvisia s ambíciami: chceš byť medzi najlepšími, zaplať si drahších hráčov. Ale mládež, deti plus zázemie – dáme vám možnosť hrať a cestovať, časť nákladov na dopravu preplatíme. Niekedy to bolo aj u nás, ale sme to zrušili. Mali sme zo zákona, že keď niekto hral európsky pohár, mal nárok zo štátneho rozpočtu na príspevok do výšky 90 percent z dopravných nákladov. V čom je futbal iný? Má veľkú výhodu v tom, že má prosperujúce strešné federácie. FIFA a UEFA vracajú klubom peniaze marketingovo vyrobené v európskych súťažiach. Vzorec zo zákona o športe na určenie výšky financií pre jednotlivé športy – zjednodušene: členská základňa, popularita, úspechy – prináša futbalu podstatne viac prostriedkov ako iným športom. Futbal má chránený trh, nominácia do reprezentácie zvyšuje hráčovu hodnotu. U nás nominácia do národného tímu spôsobuje ťažké vrásky klubom. Nič nedostanú – a ešte hráčov musia platiť. FIFA a UEFA za reprezentantov platia národným zväzom, zväz prostriedky prerozdelí klubom. Preto je futbal jediný, ktorý prežije. Ale menšie kluby v nižších ligách budú mať problém, od začiatku roka budú platiť odvody. Z hokejových klubov zaznieva, že v statuse hráčov nič meniť nebudú… Ľadový hokej má zo vzorca v porovnaní s inými športmi stále dosť prostriedkov na rôzne projekty, ale kluby to postihne. Košice museli prejsť na zamestnanecký pomer, US Steel by ich finančne nepodporil, ak by porušovali zákon. Počúvam, že väčšina hokejových klubov vstúpi do novej sezóny po starom – a sú odhodlané sporiť sa so štátom, či sa na hokejistov vzťahuje závislá práca, ktorá je charakteristická pre zamestnanecký pomer. Vy ste touto cestou nechceli ísť? Nie. V týchto podmienkach nemáme šancu konkurovať Európe, a hrať sa na majstra na slovenskom piesočku po pätnástich tituloch za sebou ma už nenapĺňa. Ísť do porušovania zákona a čakať, kedy prídu problémy, nemá zmysel. Angažujem kvalitné Američanky z WNBA, prídu ľudia z inšpektorátu práce a pošlú ich domov, že ich nelegálne zamestnávam. Toto by hrozilo – a to nepotrebujem. Kontrola môže prísť aj do hokejových klubov… Môže. Tie sú do toho ochotné ísť, ja nie. Pri vyhodnotení plusov a mínusov som sa rozhodol, že za takúto cenu mi to nestojí. V basketbale pokračujeme na amatérskej úrovni s deťmi, ktoré si vychováme a budeme čakať, či sa na Slovensku klíma zmení. A okrem toho – nemáme kde hrať. Štrnásť rokov udržujem starú budovu, padá mi na hlavu. Košice, ktoré sa hrdili európskym mestom športu a pýšili sa našimi úspechmi, nám zatiaľ nepomohli. To je ďalšia vec, prečo sme museli prejsť na amatérsku bázu. Objekt je tri roky v havarijnom stave, mali sme výnimku, tá sa skončila. Hovorí sa o predĺžení prechodného obdobia. Pomôže? Registrujem, že je to jedna z možností. Keď to počujem, pýtam sa kompetentných, či vôbec rozumejú, o čo ide. Ak k tomu príde, pôjde o také naše politické rozhodnutie. Typicky šalamúnske. Predĺžime prechodné obdobie – a čo? Dva roky takmer všetci porušujú zákon v tom, že kluby neprešli na zamestnanecké zmluvy. Prechodné obdobie nie je výnimka pre pokračovanie SZČO. Mohli len dobehnúť zmluvy podpísané pred rokom 2016. To, že o dva roky posunú účinnosť, nemení nič na tom, že všetci musia prejsť na zamestnanecký pomer so všetkým, čo s ním súvisí – väčšiu časť odvodov a daní platí klub. V prechodnom období však zatiaľ nik nikoho nepostihol z porušovania zákona. Prižmuruje štát oči? Prechodné obdobie všetci poňali tak, že zatiaľ sa nič nedeje. Ide o to, kedy príde do klubov prvá kontrola. Ak vyjde najavo, že ide o iné zmluvy než zamestnanecké, nebodaj ilegálne zamestnávanie, mali by prísť pokuty. Ja sa však pýtam – prečo my dodržiavame zákon a iní nie? Aj ja by som mohol načierno zamestnávať. Ak aj ďalšie dva roky štát prižmúri oči, tak si kladiem otázku, prečo sme my s Good Angels museli skončiť? Zákon buď platí, alebo neplatí. Pri jeho schvaľovaní som počúval, že prinesie cez federácie viac peňazí klubom. Naivne sme verili, že to tak bude. Dúfal som, že keď máme 250 detí, z toho 40 v reprezentáciách, tak nám to prinesie peniaze. Prinieslo mi to pätnásť eur ročne na dieťa. Situácia je veľmi nebezpečná. Neviem podpísať zmluvu s hráčkami WNBA, ktoré majú štandardizované kontrakty a vysvetľovať im, že polovicu vecí tam nedáme, lebo na Slovensku je to tak. Neviem si predstaviť, ako by som to vysvetľoval zahraničným agentom. Ako sa to dá zosúladiť so zákonom? Štát musí povedať, čo chce s kolektívnym športom robiť. Ešte stále sme ako-tak konkurencieschopní, ale v kolektívnych športoch klesáme. Uvidíte o päť rokov. V ženskom basketbale sme ôsme na majstrovstvách Európy – a berieme to skoro ako neúspech. Ale to je zázrak pri možnostiach, ktoré máme. Reprezentáciu do 16 rokov vyberáme z 27 dievčat – tucet pôjde reprezentovať. A zdolávame Poľsko, ktoré vyberá z 3000 adeptiek. Špirála sa už dotáča, niekde sa už dotočila – s výnimkou futbalu. V individuálnych športoch vždy niekto vyskočí, nájde sa vhodný somatotyp – Cibulková, Sagan, Vlhová. Väčšinou však vďaka fanatizmu rodičov. Prečo sa o spomenutých rizikách diskutuje hlasnejšie až teraz? (rázne) Toto veľmi dôrazne odmietam! Zákon o športe sme s viacerými klubmi pripomienkovali pred tromi rokmi. Odbíjali nás i chlácholili: na jednej strane máte výdavky, na druhej dostanete viac peňazí. Tri roky sme verili, že každý rok prídu, ale neprišli. Teraz sa to vyhrotilo, lebo čas sa kráti. Neveril som, že sa niečo zmení, búšil som do toho. Veľkým problémom bolo, že kluby boli pri rokovaniach o zákone zastupované zväzmi. Zväzy väčšinou riadia ľudia, ktorí s klubmi nemajú nič spoločné. Debata o zákone viac-menej bežala o nastavení vzorca a o tom, koľko dostane ten-ktorý zväz. Slovenská basketbalová asociácia dostala o 220-tisíc eur viac, no stále je v takom stave, že mládežnícka reprezentácia má na celú prípravu 9-tisíc eur, čo vyjde na sedem dní. Aby naša asociácia mohla pomôcť klubom, potrebovala by dva milióny eur, má milión. Stále si myslím, že peňazí je v slovenskom športe dosť, ale sú zle rozdelené. Povedal som aj viacerým politikom: ak ste sa rozhodli mať na Slovensku len futbal, povedzte to nahlas. Čo by teda mal štát urobiť? Stačí sa pozrieť do okolitých krajín. Mal by garantovať časť rozpočtov klubov z verejných zdrojov: cez mestá, vyššie územné celky, samosprávy. Tak to funguje vo vyspelej Európe. Ak to tak bude, môže byť závislá činnosť, môžeme platiť odvody (rozohnene búcha do stola). Aby sme si rozumeli – v zákone je veľa dobrých vecí, no vypadla príjmová časť – ako sa majú kluby dostať k peniazom. Nemusíme sa zhovárať o odvodoch, ale o vzťahu štátu ku kolektívnym športom, to je náš hlavný problém! Čochvíľa nebude mať kto platiť odvody, lebo všetky súťaže budú amatérske – možno s výnimkou futbalu. Minister financií má pravdu, keď tvrdí, že každý rok dáva o 25 miliónov eur viac do športu. Prečo to však nepociťujú kluby? Zákon je šitý na futbal, pripravovali ho ľudia, ktorí v ňom pôsobia a mysleli si, že je to tak všade. Žiaľ, nie je. Aké východisko ponúkate? Zrušiť športovcom kritérium závislej činnosti, počas prechodného obdobia nechať status SZČO, kým štát nevyrieši podporu športu. To je najjednoduchšie riešenie, ktoré nás nechá aspoň trochu konkurencieschopnými v rámci regiónu. Na Slovensku nie sme pripravení na to, aby športovci boli zamestnancami klubov. Ako to odhadujete? Obávam sa, aby nevypukla právnická vojna. Trúfam si povedať, že veľké percento funkcionárov na Slovensku nečítalo, resp. nepozná zákon o športe. Keď som ukončil činnosť s Good Angels, začali sa viacerí zaujímať, o čo ide. Aj Anton Siekel, šéf Slovenského olympijského výboru, si je vedomý, že súčasný stav nie je dobrý. Kto si však dovolí porušiť zákon? Ja som v truhle a hibernujem do času, keď sa bude dať na Slovensku opäť robiť profesionálne šport. My sme neskrachovali, nikomu nič nedlhujeme, no za súčasných podmienok ho robiť nevieme. A to som tri roky s právnikmi hľadal spôsob, ako by sa to dalo.
